Chalan mojich snov
Krásny chalan. Čierne vlasy, tmavé oči. Svalnatá postava, krásny úsmev. To je chalan mojich snov. Letmo som sa pousmiala.
"Aďka!" zakričala na mňa mama a ja som sa prebrala zo svojho snívania. Toto neznášam. V tej najlepšej chvíli ma musela vyrušiť. Chcela som sa vo svojom snení dostať aspoň k bozku. Neochotne som vstala zo svojej postele a šuchtavými krokmi som sa vliekla za mamou do kuchyne.
"Čo je?" opýtala som sa zostra, keď som zbadala mamu stáť pri šporáku.
"Poď mi pomôcť s varením, mám toho strašne veľa." Mama mi podala cibuľu a ešte nejakú zeleninu, čo som mala načistiť. Paráda. Namiesto snenia o svojom vytúženom chalanovi budem mame čistiť zeleninu. Nič lepšie sa mi nemohlo stať.
V pondelok bol v škole rozruch. Do školy prišiel nový chalan- Tomáš. Ešte som ho nevidela, ale baby mi o ňom povedali. Vlastne, Viera to všetkým vytrúbila. Určite si už na neho brúsi zuby. Musí byť pekný, keď sa Viere páči. Beží za všetkými krásavcami. A oni ju len využívajú. Na sex, samozrejme.
Do triedy vošiel nejaký chalan. Nevedela som, kto to je, ale keď Viera zakričala: "Ahoj, Tomáš", hneď mi to bolo jasné. Ten chalan bol... ako z mojich snov. Čierne, havranie, vlasy mu padali do jeho hlbokých hnedých očí. Keď kráčal okolo mňa, usmial sa na mňa a odhalil žiarivé zuby. Ja som mu úsmev neopätovala. Bola som v šoku. Len včera som snívala o svojom milom a on sa tu zrazu len tak zjaví! Rýchlo som pozrela na Kláru, svoju spolužiačku, s ktorou sedím v lavici a ona sa na mňa záhadne usmiala. Žeby si aj ona robila s Tomášom plány? Začala som pociťovať nevysvetliteľnú žiarlivosť.
Tomáš si sadol hneď za mňa. Vytiahol si všetky svoje veci na lavicu, potom ma poklepkal po pleci. Celá som sa roztriasla a otočila som sa. Dúfam, že si nič na mne nevšimol.
"Akú máme teraz hodinu?" opýtal sa zamatovým hlasom a pozrel na mňa. Jeho oči ma akoby prebodli. Mal ich jasné a hlboké.
"M-matiku," vykoktala som a nahodila som nervózny úsmev.
"Vďaka," povedal. "Som Tomáš." Klára vedľa mňa sa tiež otočila dozadu, aby sa pridala ku konverzácii.
"Ja som Klára," predbehla ma. Tomáš na ňu pozrel, akoby zabudol, že vedľa mňa niekto sedí.
"Teší ma," povedal ticho, potom opäť upriamil zrak na mňa.
"Ja som Adriana," povedala som akoby mimochodom.
"Krásne meno." Klára vedľa mňa si odfrkla a naštvane odpochodovala preč. Zasmiala som sa. "Čo ti je smiešne?" opýtal sa. Prv, než som stihla niečo povedať, vplávala do triedy učka. Tomáš mi ešte pošepkal: "Dnes ťa pozývam na zmrzlinu, Aďa." Prebehol mnou poriadny šok. Mám ísť s ním na zmrzlinu? Preboha, veď to nedopadne dobre. Máme rande?! Celú hodinu som sa nemohla poriadne sústrediť.
Po škole som s Tomášom zašla do najbližšej cukrárne. Počas cesty sme sa rozprávali. Zistila som o ňom, že je jedináčik. Jeho rodičia sú rozvedení, býva s mamou, ale nie je spokojný. Otec si však našiel druhú ženu a má s ňou dieťa.
Keď sme vošli do cukrárne, objednali sme si zmrzlinu, ja jahodovú, on čokoládovú a sadli sme si za stôl. Stále sme sa o niečom rozprávali, nikdy nenastalo medzi nami to trápne ticho, ktoré ma tak veľmi straší. Potom ma odprevadil domov. Pred domom ma chytil za ruku a povedal: "Tak veľmi mi je s tebou dobre. Musíme to ešte niekedy zopakovať." Chcela som niečo povedať, ale nestihla som. Tomáš pritisol svoje pery na moje. Vznášala som sa. Bol to ako splnený sen. Po chvíli sa Tomáš odtisol a bez slova odišiel.
Na druhý deň ma pozval na prechádzku lesom. Súhlasila som. Veď prečo nie? Chlapec mojich snov ma niekam pozval, tak odpoveď nemôže byť iná, ako áno. Stretli sme sa na začiatku lesa po škole o piatej hodine. Tomáš niesol obrovskú tašku, ale nechcel mi povedať, čo v nej má. Vraj to má ešte čas. Asi po hodine sme prišli na obrovskú lúku, nikde nikoho nebolo. Tomáš otvoril tašku a vytiahol z nej deku a nejaké jedlo. Piknik. Vzal ma na piknik. Nevedela som, čo mám od šťastia urobiť. Usmiala som sa od ucha k uchu ako blázon a pomohla som mu deku rozložiť. Potom sme sa obaja usadili a pojedli sme všetko, čo sa dalo. Obloha sa pomaly zaťahovala, schyľovalo sa k večeru. Tomáš na mňa pozrel a začal ma bozkávať. Bozkávali sme sa pod krásnou hviezdnatou oblohou. Ten pocit bol neopísateľný. Užívala som si to každým kúskom svojho tela. Na okolí nikto nebol. Len mi dvaja. Chcela som ho stále viac a viac.
Bála som sa, ako sa bude ku mne správať na ďalší deň v škole. Ale on... neprišiel. Nebol v škole. Nevedela som prečo. Nič mi nepovedal.
"Kde je Tomáš?" opýtala som sa Kláry.
"KTO?" Klára na mňa pozrela, akoby som tárala nejaké hlúposti.
"Tomáš. Kde je?" nechápavo som na ňu pozrela. čo zabudla, že máme nového spolužiaka?
"Ja nepoznám žiadneho Tomáša."
"Veľmi vtipné, Klára. Teraz mi povedz, či vieš, kde je?"
"Kto to, sakra, je? Aďa, nemáš horúčku? Zdá sa mi, že blúzniš." Ničomu som nerozumela. Čo sa jej stalo? Poobzerala som sa okolo seba. Pozrela som na lavicu, ktorá stála za mnou. Bola prázdna. Nikto v nej nesedel, ani v lavici neboli odložené žiadne veci.
"Viera?" oslovila som blonďavú spolužiačku a tá neochotne na mňa pozrela.
"Čo chceš?" sykla a zamračila sa na mňa. Neboli sme práve kamarátky.
"Nevieš, kde je Tomáš?"
"Kde je KTO?"
"Viera, ona má horúčku! Nezaoberaj sa s ňou!" vyhŕkla Klára. Nevraživo som na ňu pozrela. Možno som vyzerala ako teľa, ale ja som naozaj nič nechápala.
"Klára prestaň! Ja sa len pýtam, kde je náš nový spolužiak Tomáš. V pondelok s nami začal chodiť do triedy! Bola som s ním na zmrzline a včera na pikniku!"
"Ty máš frajera?" Viera na mňa neveriacky hľadela a premeriavala si ma. Vykríkla som od hnevu a prevrátila som lavicu, ktorá stála predo mnou. Všetky moje i Klárine veci padli na zem. Klára začala na mňa húkať a škaredo nadávať, ale hneď sa pustila na kolená, aby pozbierala všetky svoje roztrúsené veci. Vybehla som z triedy a bežala som za triednou.
"Pani profesorka, kde je Tomáš? Zháňam ho, ale nikde ho nemôžem nájsť," povedala som, keď učka vyšla zo zborovne za mnou na chodbu.
"Akého Tomáša máš na mysli?" opýtala sa.
"No veď nášho spolužiaka, ktorý k nám pribudol v pondelok," vysvetľovala som, ale už dopredu som vedela, že ani ona nebude vedieť o žiadnom takom Tomášovi.
"Hm... Je mi ľúto, ale neviem o kom hovoríš. Aďa, si v poriadku?" Rýchlo som zamrmlala, že som. Bežala som na vécka. Zavrela som sa do kabínky a začala som plakať. KDE JE TOMÁŠ? Ako to, že každý naň zabudol? Čo sa stalo? Som hádam psychopat a vymyslela som si ho?
Školu som len ťažko prežila. Vliekla sa strašne dlho a pomaly. Po škole som nešla hneď domov, ale najskôr som šla do lesa. Chcela som sa trochu prejsť. Šla som na lúku, na ktorej som včera bola s Tomášom. Keď som tam prišla, uvidela som deku, ktorú sme včera zabudli vziať. Rýchlo som k nej pribehla, ľahla si na ňu, stočila som sa do klbka a zavrela som oči.
"Aďka," oslovil ma niekto. V tom momente som otvorila oči. Tomáš. Stál predo mnou. Rýchlo som vyskočila a vrhla som sa mu do náručia.
"Tomáš," lapala som dych. "Tomáš, čo sa stalo? V škole si na teba nikto nespomína a... a..."
"Ja viem," povedal zachmúrene.
"Tomáš, čo to-"
"Aďa. Ja som tam ani nikdy poriadne nebol. Nemôžu si ma pamätať, keď som tam ani nebol."
"Ale v pondelok si tam bol! A Viera ťa zdravila. Celá trieda o tebe rozprávala. A v utorok si tam bol tiež a-"
"To bolo iba v tvojej mysli," povedal. Nechápala som.
"Čože?"
"Ja neexistujem, Aďa."
"A čo táto deka? Nie je to znak toho, že existuješ? Ako by sa sem sama dostala?" Myslela som si, že som ho dorazila, ale nebolo to tak. Deka na lúke už neležala. Aj Tomášova postava nejako bledla.
"Aďa, dávaj si na seba pozor. Rád som ťa stretol." Tomáš mi zakýval na rozlúčku. Chytila som ho za ruku.
"Tomáš. Ostaň tu. Kam ideš? Čo sa to robí? Mám halucinácie?"
"Samozrejme, že nie, Aďka. Nie. Som tu pre teba. Pre teba som skutočný. Ale pre ostatných som nebol ničím. Oni ma nevideli tak, ako ty mňa."
"Ako to myslíš?"
"Ty jediná si vo mne videla chalana svojich snov. Ostatné ma videli len ako ďalšieho chalana do postele."
"Ale... keď si chalan mojich snov, tak tu ostaň, prosím." Po lícach mi začali tiecť slzy.
"Neboj sa, ja sa vrátim. A tentokrát viditeľný pre všetkých." Tomáš sa usmial a úplne zmizol. Na lúke som ostala sama.
Vo štvrtok som sedela v triede ako duchom neprítomná. Klára sa ani nepokúšala komunikovať so mnou. Vedela, že čosi nie je so mnou v poriadku. Zazvonilo. Do triedy vošla učiteľka. A za ňou kráčal... Tomáš. Poobzerala som sa okolo seba. Klára na Tomáša hľadela ako na nejakú diamantovú sochu a Viera... No, tej veľa nechýbalo k tomu, aby slintala. Tomáš sa postavil do stredu triedy a povedal:
"Som Tomáš. Váš nový spolužiak." Klára na mňa pozrela, akoby videla ducha. Pozrela som na ňu a zasmiala som sa. Bola som úplne v poriadku. Tomáš skutočne existoval. A nebol to len výplod mojej fantázie. Bol skutočný. A bol môj.
Takže, dnes to bol taký malý milostný a zároveň trochu (iba trošičku) fantasy príbeh. Nič z tohto príbehu nie je reálne (aspoň dúfam). Všetky osoby, javy a skutky nachádzajúce sa v tomto príbehu sú fiktívne. Dnes som mala náladu na písanie, tak dúfam, že sa vám to páčilo. Ak chcete viac takýchto príbehov, zanechajte nejaký pekný milý komentár. Budem vám veľmi vďačná! Snažím sa písať príbehy ako aj pre seba, tak hlavne pre vás. Ak máte záujem o nejaký žáner, konkrétny príbeh, napíšte tému do komentára a ja vám vyhoviem.
Vďaka za prečítanie.
Nový príspevok už čoskoro!
Equipment-№1